Grófka Etelka (Adelhaid) Szapáry
Grófku Etelku Szapáry, celým menom Marianna Adelhaid (svoje meno používala vo forme Adelhaid aj Etelka), pokrstili v Soprone, v kostole sv. Juraja 26. septembra 1798. Jej rodičmi boli gróf Peter Szapáry - cisársky a kráľovský komorník menovaný v roku 1792, bohatý veľkostatkár a nadšený mecenáš vedy a kultúry svojho obdobia a grófka Julianna Csáky, najmladšia dcéra Imricha Csákyho, staviteľa trebišovského kaštieľa.
V roku 1793, pol roka na to, čo Peter Szapáry získal hodnosť komorníka, jeho manželka porodila dievčatko Juliannu, ktoré však zomrelo ešte v tom istom roku. Na druhé dieťa museli počkať ďalších päť rokov. Etelka vyrastala ako jediné dieťa a jediná dedička obrovského majetku, ktoré pozostávalo z rozsiahlych majetkov na Zemplíne, v Sedmohradsku, ako aj v župe Zala, Győr a Vass. Jej rodičia sa mužského potomka nedočkali, ale vidiac, ako sa vyvíjajú schopnosti ich jedinej dcéry asi ani veľmi neľutovali. Etelka, ako jedna z najbohatších dedičiek v rámci celého Uhorska, sa naučila riadiť, koordinovať a hospodáriť s obrovským majetkom nachádzajúcich sa po celom území Uhorska. Stala sa samostatnou, energetickou, temperamentnou ženou, ktorá sa nebála vysloviť svoje názory priamo, bez okrášlenia, ale nebála sa ani konať a tvrdo pracovať. Veci väčšinou vnímala z praktického a realistického hľadiska. Čo pri výbere manžela asi potlačila trochu bokom. Karol Andrássy bol síce považovaný za gavaliera a jedného z najkrajších mužov svojho obdobia, ale taktiež bol známy svojimi finančne náročnými záľubami – napríklad rozvoj železného priemyslu a k tomu viažuce študijné návštevy, ktoré neboli práve lacnou záležitosťou.
O grófke Julianne Csáky, Etelkinej matke, bolo známe, že za jednu z najvyšších kvalitatívnych hodnôt človeka považovala úspornosť. Preto sa na zblíženie dvoch mladých ľudí nepozerala s veľkým nadšením. Ale Etelka bola rozhodnutá pre Karola, ako aj Karol pre ňu a nenechali sa nikým odradiť. Vraj, podľa vyrozprávania jednej Etelky blízkej osoby, rodičia grófke hrozili aj vydedením, ak sa nevzdá svojej predstavy vydať sa za Karola. No mladí stáli za svojim rozhodnutím. Po svadbe rodičia z obidvoch strán im finančne neprispievali tak, ako to bolo zvykom u iných rodín. Preto mali mladomanželia z finančného pohľadu aj ťažšie obdobia. To im ale nebránilo v tom, aby sa im narodili štyri deti. Prvá dcérka, Kornélia sa narodila v roku 1820, po narodení sa prišlo na to, že s handicapom – fyzickým i mentálnym. O rok neskôr prišiel na svet prvorodený syn Emanuel, v roku 1823 Július (Gyula) a najmladší nechal na seba čakať až štyri ďalšie roky. Aladár sa narodil v roku 1827. V uvedenom roku zomrel Etelkin otec Peter Szapáry. Podľa pravidiel fideikomisu zaužívaného ako dedičské právo v tom čase, otcovské Szapáryovské dedičstvo prechádzalo na prvorodeného a potom na ďalšieho mužského potomka, v tomto prípade na Etelkinho strýka. Etelka s Karolom a so synmi teda stále žili skromnejšie, ako by sa očakávalo od jednej z najbohatších dedičiek majetku. Ako Julianna Csáky, tak aj otec Karola Andrássyho sa držali svojich rozhodnutí, a stále neprispievali mladým do kasy. Ekonomické pomery v Etelkinej domácnosti popisuje vo svojich listoch Angličanka Mary Elizabeth Stevens, ktorá bola spoločníčkou Etelky v roku 1864 - „Etelka neraz šila či opravovala sama ich vlastné šaty, ako aj šaty svojich detí. S manželom nechodili do spoločnosti a žili v malom domčeku.“ Malým domčekom bol kaštielik vo Vlachove, ktorý v porovnaní s ostatnými sídlami Andrássyovcov bol naozaj oveľa menší. No neustále stála za svojou voľbou a bola silnou oporou svojej rodiny.
V roku 1838 zomrela Julianna Csáky, čím sa Etelka stala majiteľkou obrovského majetku, s ktorým disponovala predtým jej matka. Pred smrťou svojej matky sa podarilo Etelke ukončiť veľkolepé stavebné práce na Szapáryovskom dome v hlavnom meste začaté ešte jej matkou. Stavba bola daná do užívania v roku 1837. Trojposchodová budova s dvoma vnútornými dvormi bola po uvedení do užívania finančným prínosom pre rodinu vo forme prenájmov.
Karol a Etelka so synmi ako rodinka premiestnili svoje sídlo z Vlachova a pravidelne navštevovali všetky majetky.
Človek by si pomyslel, že Etelkin život je už na dobrej ceste. No ťažšie chvíle grófku ešte len čakali. V roku 1845 dostala neočakávanú zlú správu. Počas študijnej cesty v Bruseli jej manžel Karol Andrássy náhle zomrel. Krátko na to čo stratila manžela, jej synovia sa zapojili do revolúcie v rokoch 1848/49. K matke sa počas revolučných rokoch informácie o synoch dostávali len zriedkavo. Svojej spoločníčke rozprávala o tom, že úrady ju veľakrát izolovali od správ preto nevedela o tom, čo je s jej synmi. Ako ich matka dúfala, že jej synovia nie sú zranení a že sa vrátia z bojiska. No po revolúcií sa synovia nemohli vrátiť domov. Hrozilo im nielen väzenie. Roky trávili v emigrácií. Úrady ich hľadali u matky, ale keď sa presvedčili, že nie sú doma a ani v krajine odsúdili ich v neprítomnosti. Rozsudok sa týkal aj ich majetkov. Ako všetkým šľachticom, ktorí sa zapojili do udalostí v roku 1848/49 chceli zadržať aj Andrássyovské majetky a z nich odškodniť víťaznú stranu. Etelka, ako matka sa snažila urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby mohla svoje deti dostať domov do bezpečia a tiež zachovať majetok, ktorý zdedila. Odňatie majetku sa týkalo najviac jej syna Gyulu, ktorí bol v tom čase už v exile v Paríži, pričom doma bol odsúdený na trest smrti a symbolicky aj obesený a jeho všetky majetky mali byť zadržané. Jeho majetky zachránila vlastne matka tým, že v tom čase ešte žila a mala vlastnícke a užívacie právo na tieto majetky. Etelka využila svoje vplyvné kontakty potrebné k tomu, aby vedela zachovať nielen majetky ale aj finančne podporovať život svojho syna v emigrácií. Bola nesmierne rada, keď sa po ôsmych rokoch nakoniec aj tretí syn vrátil domov.
Ako šikovnej hospodárke sa Etelke podarilo zbaviť majetky všetkej ťarchy a zadlžení. V spoločnosti, kde bola v tom čase ešte stále mužská prevaha, sa vedela preukázať svojou energiou, odhodlanosťou a šikovnosťou v mnohých oblastiach. Uznávali ju v celom území.
Grófka Etelka bola vychovaná v kresťanskom duchu, preto v jej živote cirkev a podpora cirkvi hrala dôležitú úlohu. V roku 1838 venovala pozlátený kalich rímskokatolíckemu kostolu v Trebišove na pamiatku svojej matky pochovanej v krypte kostola. Prispievala na chod cirkvi, ako aj na charitatívne činnosti a to nielen v Trebišove. Preto získala aj najvyššie vyznamenanie Habsburského dvora, Rád Hviezdneho kríža, ktorú mohla žena dostať.
Habsburský dvor vydávala toto vyznamenanie iba katolíckym ženám pochádzajúcej z najvyššej šľachty, ktoré mali najväčšie zásluhy v cirkevných a charitatívnych záležitostiach. Ocenenie bolo vytvorené v 17. storočí a odvtedy bolo vždy zodpovednosťou manželky Habsburského panovníka resp. manželky hlavy Habsburskej rodiny po rozpade Monarchie, aby vyznamenanie bolo odovzdané tým ženám, ktoré sa o to najviac zaslúžili.
Vo svojom živote sa jej podarilo zosúladiť srdce a realitu, byť oddanou a podporujúcou manželkou a matkou, ale pri tom spravovať a hospodáriť s veľkým majetkom a zanechať svet po sebe o kus lepším. Etelka svoju životnú púť ukončila vo Viničkách, kde zomrela 10. novembra 1876. Pochovaná bola v kostolnej krypte v Trebišove.
zsnsš